http://www.dogs.wbl.sk - 185 psích plemien

Pôvod: Beauceron tvorí istý prechod medzi ovčiakmi a dogovitými psami. Jeho predchodcovia patrili jednak medzi európske ovčiacke psy, jednak medzi býkohryzy, ktoré slúžili pri poľovačkách na diviaky a na inú veľkú zver. Do dnešnej podoby sa formoval od deväťdesiatych rokov minulého storočia.

Popis: Veľký, mocný, harmonicky stavaný pes. Dlhá, pomerne úzka hlava, ňucháč smerom k nosu mierne zbiehavý. Oči tmavé, horizontálne položené. Uši sa prv kupírovali, dnes sa nechávajú v prirodzenom stave, t. j. zvesené. Majú byť ploché a nie príliš dlhé. Telo mierne obdĺžnikové, dobrých proporcií. Chrbát rovný s vyznačeným kohútikom. Hrudník široký a hlboký. Zadok iba mierne zbiehavý. Na zadných nohách dvojité paratice. Chvost nízko nasadený, dlhý, siahajúci aspoň po priehlavkový kĺb, na koncu mierne prehnutý. Srsť krátka a hustá, priliehajúca. Farba: Čierna s pálením alebo harlekýn (zmes sivej, čiernej a červenej). Veľkosť: Kohútiková výška psa 6-70 cm, suky 61-68 cm.

Charakteristika: Inteligentný, energický, veľmi vytrvalý a neúnavný pes. Odolný voči výkyvom počasia, schopný podávať dobré výkony v akýchkoľvek podmienkach. Na podnety reaguje okamžite a je ľahko vzrušiteľný. Pes univerzálnych schopností, pre ktoré ho porovnávajú s nemeckým ovčiakom.

Využitie: Pôvodne ovčiarsky, dnes služobný a pracovný pes. Vo Francúzsku ho využívajú aj profesionálne ozbrojené zložky. Jeho schopnosti mu dovoľujú zúčastňovať sa aj na vrcholových súťažiach športovej kynológie.

Zvláštne nároky: Pes pre skúsených kynológov, najlepšie výcvikárov, potrebuje pevnú ruku a dostatočné zamestnanie.

Výskyt: Vo Francúzsku druhý najpopulárnejší ovčiak po briardovi, pomerne rozšírený aj v ostatných európskych krajinách, vrátane našej.

Možná zámena: Na prvý pohľad vyzerá ako prechod medzi dobermanom a rotvajlerom je ťažší, hrubší a menej ušľachtilý ako doberman, ale zasa výrazne ľahší a elegantnejší ako rotvajler.

Pôvod: Potomok ázijských ovčiarskych psov typu tibetského teriéra, ktoré sa dostali do Európy v čase sťahovania národov s kočovnými kmeňmi z Ázie. S veľkými čriedami oviec pomáhali stredne veľké huňaté psy ľudom počas celého stredoveku, ale ozajstné plemeno sa z nich začalo formovať pomerne veľmi neskoro, až v dvadsiatych rokoch tohto storočia. Sľubné začiatky prerušila druhá svetová vojna, po ktorej sa začínalo prakticky odznova. Oficiálne bolo plemeno uznané až roku 1963.

Popis: Stredne veľký ovčiarsky pes zavalitého vzhľadu. Hustá a dlhá srsť pokrýva celý povrch tela vrátane tváre a nôh. Veľmi krátky chvost alebo úplná jeho absencia, docielená väčšinou kupírovaním. Telo mierne obdĺžnikové, so stredne veľkou hlavou, veľkosťou úmernou telu. Priestorná, tzv. medvedia chôdza. Srsť dlhá, splývavá, pritom však drsná, s bohatou podsadou. Farba: Všetky farby aj škvrny; najčastejšia farba je sivá a sivobiela. Veľkosť: Psy v kohútiku 45-50 cm, suky 42-47 cm pri hmotnosti okolo 20 kg.

Charakteristika: Ani príliš živý, ani extrémne pokojný pes, vyrovnaný a neagresívny. Priateľská, otvorená povaha, ľahká ovládateľnosť a rýchla prispôsobivosť. Je to aktívny, hravý, ale aj vytrvalý pes, vhodný na vidiek aj do mesta.

Zvláštne nároky: Jediným problémom pri tomto celkove nenáročnom a bezproblémovom psovi je iba srsť, ktorá vyžaduje každodennú starostlivosť.

Využitie: Ovčiarsky pes, dnes chovaný predovšetkým ako spoločník. Ideálny sprievodca pri pešej turistike aj pri cykloturistike, dobrý strážca.

Výskyt: V Európe aj u nás bežné, hoci nie hromadne chované plemeno, ktoré napriek krátkemu času svojej oficiálnej existencie preniklo už aj do zámoria.

Možná zámena: S bradatou kóliou, ktorá je výrazne väčšia a má dlhší chvost.

 

Nemecký ovčiak

Pôvod: Pomerne mladé plemeno, ustálené až na prelome 19. a 20. storočia z nemeckých sedliackych psov nejednotného typu. V základných črtách sa zhoduje s ostatnými európskymi ovčiakmi. Hlavnú zásluhu na jeho vzniku má rytmajster Max von Stephanitz, ktorému sa s pomocou iných chovateľov podarilo utvoriť najčastejšie chované plemeno sveta.

Popis: Stredne veľký pes obdĺžnikového formátu, mocný a veľmi svalnatý. Hlava suchá veľkosťou úmerná telu, ňucháč mocný, nosný chrbát rovný. Uši stredne veľké, vysoko nasadené, zašpicatené, skrútené dopredu. Oči stredne veľké, mandľového tvaru. Chrbát rovný, zadok dlhý, mierne sa zvažujúci. Hrudník nie veľmi široký, brucho mierne vtiahnuté: Chvost vysoko nasadený, bohato osrstený, siaha prinajmenej po priehlavkový kĺb. V pokoji ovísa dolu, pri vzrušení sa dvíha. Srsť krátka, tvrdá a hustá, na ušiach a na hlave kratšia. Dlhšia srsť je nežiaduca. Farba čierna s pálením, vlčia, celočierna. Veľkosť: Ideálna kohútiková výška psa 62,5 cm, suky 57,5 cm.

Charakteristika: Temperamentný, no pritom ľahko ovládateľný pes, vyrovnaný a odvážny. Nenáročný a prispôsobivý. Veľmi oddaný pánovi aj jeho rodine, znášanlivý voči de tom aj voči domácim zvieratám.

Využitie: Univerzálny pracovný pes, používaný na celom svete v polícii, v armáde a v ďalších ozbrojených zložkách, aj v športovej kynológii.

Zvláštne nároky: Bezpodmienečne vyžaduje výcvik. Hoci je dobrým spoločníkom, mal by mať aj zodpovedajúce zamestnanie. Bohužiaľ, so zreteľom na početnosť nemeckých ovčiakov, nie vždy uvážlivý chov, ako aj na nevhodnú výchovu vyskytujú sa občas medzi nimi problémové jedince (bojazlivé, agresívne a pod.).

Výskyt: Najrozšírenejšie plemeno na svete aj u nás.

Možná zámena: S ďalšími európskymi ovčiakmi (napr. belgickými, holandskými), od ktorých sa odlišuje celkove mocnejšou stavbou a typickou farbou. S československým vlčiakom, ktorý má však výrazné vlčie črty.

 

Československý vlčiak

Pôvod: Novoutvorené plemeno, ktoré vzniklo krížením nemeckého ovčiaka s vlkom. Silou, odolnosťou, vytrvalosťou a sčasti aj vzhľadom sa malo blížiť vlkovi, ale nemalo mať jeho typickú plachosť a nedôverčivosť. Hoci bolo roku 1989 FCI uznané ako národné plemeno niekdajšieho Československa, pôvodný zámer sa podarilo uskutočniť iba čiastočne.

Popis: Stredne veľké až väčšie, vlkovi nápadne sa podobajúce plemeno s typickou vlčou pružnou chôdzou. Hlava suchá, so šikmými a úzkymi vlčími očami jantárovej farby. Uši majú byť malé, vzpriamené, trojuholníkového tvaru. Telo obdĺžnikového formátu. Chvost v pokoji zvesený. Farba striebrosivá a žltosivá s typickou bledou maskou na hlave na spodnej strane hrdla a na hrudi. Veľkosť: Pes v kohútiku viac ako 65 cm, suka viac ako 60 cm pri hmotnosti 26, resp. 20 kg.

Charakteristika: Vytrvalý a pohyblivý pes, odolný voči horúčavám, mrazom aj vlhkosti. Zachoval si veľa z vlčích inštinktov, najmä orientačný zmysel a vynikajúci čuch. Z druhej strany sa nepodarilo celkom vyničiť plachosť a nedôverčivosť k cudzím ľudom. Málokedy breše, občas skučí a zavýja. Suky sa hárajú iba raz za rok. `

Zvláštne nároky: Mimoriadne náročné, ešte nie celkom ustálené plemeno, ktoré výhradne do rúk skúseného kynológa. Výchova býva veľmi ťažká, žiada si vera trpezlivosti, skúsenosti, aj citlivosti. .

Využitie: Hoci tvorcovia rátali so všestranným využitím, uplatňuje sa zatiaľ najčastejšie ako saňový pes v záprahu alebo pri športe.

Výskyt: U nás sa už odchovalo niekoľko stoviek jedincov, podaktoré sa dostali aj do zahraničia.

Možná zámena: S nemeckým ovčiakom, od ktorého sa líši predovšetkým „vlčími" znakmi: šikmými jantárovými očami, menšími ušami, výlučne vlčou farbou, rovným chrbtom. Problematickejšie je rozlíšenie od vzácneho saarlooskeho vlčiaka (vznikol takisto krížením nemeckých ovčiakov s vlkmi). Ten má o čosi jemnejšiu srsť, ktorá nie je striebristá ale skôr hnedastá.

Juhoruský ovčiak

Pôvod: Ázijský, zabýval sa v južných oblastiach Ruska a na Ukrajine, v Kazachstane, na Kryme a na Kaukaze. Na jeho formovaní údajne mali podiel aj pastierske psy zo Španielska, ktoré ta boli dovezené súčasne s novým ovčím plemenom merino. Vo svojej vlasti sa dlho rozvíjal v izolácii, a tak sa zachoval v relatívne prírodnej forme. Uznaný FCI bol až nedávno.

Popis: Pomerne veľký, silný a mocný pes obdĺžnikového formátu, s dlhšou srstou, ktorá pokrýva celý povrch tela, vrátane tvarovej partie. Malé uši splývajú so srstou. Telo suché, tvrdé, svalnaté a kostnaté. Chvost zvesený a dlhý, siaha až po priehlavkový kĺb a na konci je skrútený. Srsť nie je taká dlhá ako má bobtail (požadovaná dĺžka 10-15 cm), drsná a mierne zvlnená. Farba čisto biela alebo biela so žltkastými alebo sivastými škvrnami, sivá. Veľkosť: Psy vyššie ako 65 cm, suky vyššie ako 62 cm.

Charakteristika: Napriek vonkajšej podobnosti juhoruský ovčiak nemá v sebe nič z bobtailovej dobromyseľnosti. Je to mimoriadne ostrý pes so sklonom k agresivite a čas to s nečakanými reakciami. Ak sa cíti ohrozený, bez váhania útočí prvý. K cudzím ľuďom je veľmi nedôverčivý. Vzhľadom na extrémne podmienky a klímu, v ktorých bol nútený žiť vo svojej vlasti, vyvinul sa na mimoriadne otužilé, odolné a životaschopné plemeno.

Zvláštne nároky: Vhodný iba pre skúsených kynológov. Pánovi je bezhranične oddaný; vernosť jednému človeku vraj bola na prekážku pri jeho uplatnení v armáde. Mal by sa chovať celoročne vonku na rozľahlom pozemku. Srsť si žiada pravidelnú starostlivosť.

Využitie: Spoľahlivý, prípadným votrelcom nebezpečný strážca.

Výskyt: Hoci ho do Európy doviezli až prednedávnom, u nás sa pomerne rýchlo šíri.

Možná zámena: S bobtailom, od ktorého sa odlišuje dlhým chlpatým chvostom aj celkove kratšou a drsnejšou srstou.

Komondor

Pôvod: V čase sťahovania národov prišli na územie dnešného Maďarska východoázijské kmene kočovných pastierov aj so svojimi psami. Bohaté osrstenie vrátane tvárovej partie jednoznačne nasvedčuje ázijský pôvod plemena S názvom „komondor" sa stretávame už roku 1544. Moderný chov sa však začal až v dvadsiatych rokoch tohto storočia, FCI ho uznala až roku 1954.

Popis: Veľký, mocný a mohutný pes s dlhou šnúrovitou alebo plstnatou srstou. Telo obdĺžnikového formátu, hlava pôsobí ako nad chrbtom sa dvíhajúce klbko srsti. Chvost nízko nasadený, v pokoji zvesený, pri vzrušení sa dvíha nanajvýš do línie chrbta. Srsť veľmi bohatá, pokrýva celé telo, vrátane nôh. Môže byť huňatá a splstnatená alebo rovná merne zvlnená do úzkych šnúr. Farba biela. Veľkosť: Psy najmenej 70, priemerne 80 cm, suky najmenej 65, priemerne 70 cm.

Charakteristika: Nesmierna odvaha, nedôverčivosť a istá nevšímavosť, dokonca aj k najbližším ľudom. Tento psí introvert pôsobí dojmom nezúčastneného pozorovateľa v prípade potreby ale bleskovo ožije a s veľkou razanciou bráni zverený majetok alebo územie.

Zvláštne nároky: Komondor sa zásadne hodí iba na celoročné držanie vonku. Nemožno ho odporúčať ako spoločníka ani ako rodinného psa. Starostlivosť o srsť výstavného jedinca je pomerne náročná: srsť sa nerozčesáva, ale rozpletá prstami, čo pri telesných rozmeroch komondora nie je jednoduché.

Využitie: Ovčiarsky a pastiersky pes, používaný dnes zväčša ako strážca. Spoľahlivo stráži rozľahlé vidiecke usadlosti, továrenské objekty a pod.

Výskyt: Okrem Maďarska skôr výnimočný, hoci sa vyskytuje aj u nás.

Možná zámena: So vzácnym bergamskym ovčiakom, ktorý je však v priemere o 10 cm menší a nikdy nie je biely. Veľmi podobný maďarský puli je takmer o polovicu a môže byť aj inej, nie iba bielej farby.

Puli

Pôvod: Predkovia puliho sa dostali do východnej Európy zrejme počas sťahovania národov s kočovnými ázijskými pastiermi. Hoci jeho predkovia sa využívali pri priamej práci s ovcami počas celého stredoveku, plánovitý chov začal až roku 1910 zásluhou doktora Raitsisa, ktorý opísal a roztriedil všetky maďarské ovčiarske plemená.

Popis: Stredne veľký pes obdĺžnikového formátu s čudnou povrazovitou srsťou, ktorá by mala siahať až na zem. Na rozdiel od väčšiny ostatných dlhosrstých plemien požaduje sa splstnatená srsť, avšak v navzájom oddelených šnúrach. Hlava pomerne malá, skrytá v chlpoch, podobne ako uši a oči. Chvost zakrútený nad chrbtom a tiež bohato osrstený. Farba: čierna (príp. s hrdzavohnedým nádychom), všetky odtiene sivej a bielej. Veľkosť: Psy 40-44 cm, suky 37-41 cm.

Charakteristika: divé a energické psy, veľmi vytrvalé, vitálne, odolné voči nepriazni počasia. Exteriér začal v chove hrať úlohu až v ostatných desaťročiach, pričom sa stále kladie veľký dôraz na to, aby si psy zachovali príznačný temperament.

Zvláštne nároky: Veľmi náročný na starostlivosť o srsti, ktorá navyše je celkom odlišná od väčšiny dlhosrstých plemien. Nerozčesáva sa, ale rozpletá a rozstriháva nožnicami. Udržať ju v absolútnej čistote je prakticky nemožné, aj preto je puli vhodnejší na trvalé chovanie vonku ako v byte.

Využitie: Ovčiarsky pes, dnes zväčša chovaný ako nezvyčajný spoločník a spoľahlivý strážca.

Výskyt: okrem Maďarska vzácny, častejší iba v USA. V niekoľkých exemplároch sa vyskytuje aj u nás.

Možná zámena: S veľmi vzácnym španielskym vodným psom (perro de aqua Espaňol, ktorý celkove pôsobí menej ušľachtilým a úhľadným dojmom, má kratšiu srsť, býva vyšší ( a môže byt aj hnedý alebo dvojfarebný. S komondorom, ktorý je výrazne vyšší a vždy biely.

Pumi

Pôvod: Je mladším príbuzným puliho, vznikol v 18. storočí krížením tohto plemena  s nemeckým špicom a údajne aj s bližšie neurčeným teriérom a briardom. Trochu paradoxne zostalo toto mladšie z obidvoch plemien do dnešných čias zachované v pôvodnejšej forme a dosiaľ sa aj pracovne využíva.

Popis: Pes menšej strednej veľkosti, štvorcového formátu, pôsobí dlhonohým dojmom. Hlava úmerná telu, s pretiahnutým ňucháčom. Nápadne vysoko nasadené dlhé vzpriamené uši, na konci sklopené a porastené srstou. Chvost vysoko nasadený a skrútený nad chrbtom, pripúšťa sa aj zakrpatený chvost. Srsť je stredne dlhá, zvlnená, nesmie byt splstnatená.

Farba: Rozličné odtiene sivej, čiernej a červenohnedej farby. Veľkosť: Výška v kohútiku

36-44 cm pri hmotnosti asi 10 kg.

Charakteristika: Charakterom sa približuje viac teriérom ako ovčiakom. V pomerne malom tele je ukryté obrovské množstvo energie. Často a rád breše, bleskovo reaguje na najmenšie podnety, a preto je vynikajúcim strážcom. Pánovi je oddaný, ale k cudzím ľuďom veľmi nedôverčivý. Nechýba mu ani prirodzená ostrosť ani poľovný pud, spolužitie s ostatnými domácimi zvieratami býva problematické.

Zvláštne nároky; Hoci je malý, vďaka svojej brechavosti a temperamentu je vhodný do domov so záhradou. Je to otužilý a zdravý pes, ktorý na svojho majiteľa nekladie priveľké  nároky. Potrebuje iba dôslednú výchovu a vhodné zamestnanie.

Využitie: Dodnes používaný ako ovčiarsky, v minulosti aj ako honecký pes. Je vynikajúci strážca a veľké úspechy dosahuje vďaka svojej obratnosti, rýchlosti a nespornej inteligencii na súťažiach agility.

Výskyt: Celosvetovo vzácne plemeno. U nás sa nechová viac ako desať kusov.

Možná zámena: S ďalším maďarským plemenom, mudim, ktorý však na rozdiel od pumiho nemá osrstenú ňucháčovú partiu a vztýčené uši, a je vždy čierny. To isté platí aj o chorvátskom ovčiakovi.

 

Škótsky ovčiak - Kólia

Pôvod: Pôvodný európsky ovčiak. Pomenovanie dostal najskôr podľa starého ovčieho plemena "colley", ktoré od 18. storočia chovali v Škótsku. K väčšiemu rozšíreniu kólie došlo po tom, ako si ju obľúbila britská kráľovná Viktória. Je veľmi pravdepodobné, že na celkové zušľachtenie typu bol prikrížený barzoj.

Popis: Veľmi atraktívny, stredne veľký pes obdĺžnikového formátu, s mimoriadne bohatou srstou. Dlhá, úzka, klinovitá hlava. Oči stredne veľké, mandľového tvaru dodávajú psovi milý výraz. Uši malé, polovztýčené, ich horná tretina je sklopená dolu. Chvost dlhý , a bohato osrstený. V pokoji je zvesený a na konci zahnutý, pri vzrušení sa môže zdvihnúť nanajvýš do línie chrbta. Srsť veľmi dlhá a hustá, na ohmat drsná, na tvári a vnútri v ušiach krátka. Farba zlatobiela, trikolóra a blueinerle (modrá s čiernymi bodkami a s mramorovaním). Veľkosť: Psy v kohútiku 56-61 cm, suky 51-56 cm.

Charakteristika: Vznešený a elegantný pes. Vo vzťahu k cudzím ľudom je veľmi zdržanlivý, niekedy pôsobí až plachým dojmom. Svojmu pánovi a rodine je stopercentne verný a oddaný, vo vzťahu k deťom spoľahlivý.

Využitie: Pôvodne ovčiak, dnes spoločník a sprievodca.

Zvláštne nároky: Povaha kólie je veľmi citlivá, a preto treba voliť jemný prístup (ktorý však nevylučuje dôslednosť bez náznakov hrubosti. Kólia je pomerne náročná na starostlivosť o srsť. Denne ju treba kefovať. Možno ju držať aj v byte (hoci celodenný pobyt vonku je pre jej srsť prospešnejší, no počas pĺznutia treba rátať prinajmenšom s každodenným vysávaním vypadaných chlpov.

Výskyt: Kynologická stálica, hoci dnes trochu na ústupe.

Možná zámena: Neprichádza do úvahy. Podobná šeltia je viac ako dva razy menšia. Pozn. Okrem dlhosrstej kólie jestvuje ešte ako samostatne uznané plemeno aj vzácna krátkosrstá kólia.

Šeltia

Pôvod: Priam sa natískajúci dojem, že šeltia je zmenšeninou kólie, nie je správny. Všetko svedčí o tom, že šeltia je staršie, pôvodnejšie plemeno. Vznikla na Shetlandských ostrovoch, kde sú extrémne klimatické podmienky a nedostatok potravy, a to na základe potreby čo najmenších a najskromnejších, ale výkonných ovčiakov. Medzi jej predkami pravdepodobne boli severské špice. Svet objavil šeltiu až na začiatku tohto storočia, keď bola roku 1906 vystavená na chýrnej Cruftovej výstave v Anglicku.

Popis: Malý dlhosrstý pes pripomínajúci miniatúrnu kóliu. Ušľachtilá klinovitá hlava, dĺžka ňucháča a lebky je približne rovnaká. Uši pri pozornosti vztýčené, s preklopenými koncami. Chvost nízko nasadený, dlhý a bohato osrstený, na konci mierne zahnutý. Srsť dlhá, rovná, na ohmat tvrdá. Okolo hrdla tvorí hrivu, ale na tvári a na predných stranách nôh je krátka. Farba čo najsýtejšie bledozlatá až mahagónová s tmavým tieňovaním, trikolóra, blue-merle (modrá s čiernymi bodkami a s mramorovaním), čiernobiela, čierna s pálením (black and tan). Veľkosť: Psy v kohútiku okolo 37 cm, suky okolo 35 cm.

Charakteristika: Veľmi živá, pohyblivá, športovo založená. Bystrá a učenlivá, pri výchove a výcviku si však žiada jemný a citlivý prístup, pretože presne taká je jej povaha. Veľmi otužilá, bez problémov znáša celoročné ubytovanie vonku.

Výskyt: Ovčiarsky pes, dnes zväčša chovaný ako vynikajúci spoločník. Je dobrý' strážca, vyniká pri súťažiach miniagility.

Zvláštne nároky: Potrebuje pravidelnú starostlivosť o srsť, najmä počas pĺznutia. Potrebuje dosť pohybu. Oproti kólii, s ktorou sa často porovnáva, je výrazne živšia, ale aj hlasnejšia.

Výskyt: Nepatrí medzi bežne chované, ale ani medzi vzácne plemená.

Možná zámena: Nepravdepodobná. Podobná kólia je podstatne väčšia a mocnejšia.

Slovenský čuvač

Pôvod: Všetky biele karpatské pastierske psy (napr. maďarský kuvas a poľský podhalanský pastiersky pes, maremmansko-abruzzský pastiersky pes) v minulosti splývali do skupiny horských pastierskych psov bez bližšieho rozlíšenia. Jednotlivé plemená sa začali vydeľovať až koncom 19. storočia. 0 vznik slovenského čuvača sa zaslúžil predovšetkým profesor Vysokej školy veterinárnej v Brne Antonín Hrúza, ktorého úsilie vyvrcholilo medzinárodným uznaním plemena roku 1965.

Popis: Veľký statný pes mocných kostí, s hustou a huňatou bielou srstou. Lebka mocná, stredne dlhá, s vysoko nasadenými kratšími ušami v tvare V. Hrudník hlboký, chrbát rovný, zadok mocný, mierne sa zvažujúci. Chvost nižšie nasadený, v pokoji spustený, pri behu v oblúku nad bedrami. Hustá srsť vytvára okolo hrdla psov nápadnú hrivu, krátka je iba na nohách a na chvoste. Farba biela, pokiaľ možno bez akéhokoľvek nádychu. Veľkosť: Psy v kohútiku 62-70 cm, suky 59-65 cm.

Charakterisktika: Sebavedomý a pokojný, pritom však veľmi bystrý a v prípade potreby razantný pes. Skôr uzavretej povahy, k cudzím ľuďom veľmi nedôverčivý, niekedy až agresívny, pánovi veľmi oddaný a verný.

Zvláštne nároky: Mal by sa celý rok držať vonku. Výchova nie je ľahká, vhodný je skôr pre skúsených kynológov.

Využitie: Na Slovensku často s úspechom slúži pri čriedach. Je vynikajúci a spoľahlivý strážca.

Výskyt: Najväčšia chovná základňa je na Slovensku a v Česku, chová sa však aj inde v Európe a v USA.

Možná zámena: S kuvasom, ktorý má trochu zvlnenú srsť, s podhalanským pastierskym psom, ktorý je v priemere o 5 cm vyšší, má kratší a širší ňucháč a šikmo nasadené oči. S maremmansko-abruzzským pastierskym psom, ktorý je vyšší, mohutnejší a máva žltkastý odtieň. Tieto malé rozdiely sú badateľné iba pri priamom porovnávaní a svedčia o tom, že rozdelenie do troch samostatných plemien bolo viac-menej umelé.